My máme to šťastie, že sme nemuseli ďaleko cestovať, do Nových Zámkov to máme len 48km. Cestovali sme sanitkou, dcéra ležiaca na lehátku. V komore ju preložili na „komorové lehátko“ a  takto spočiatku poležiačky absolvovala terapie. Som vďačná personálu AMW Nové Zámky, že mi umožnili byť s dcérou ako doprovod. Bolo to pre dcéru, a možno pre mňa dôležitejšie, že som s  ňou bola, lebo ešte nerozprávala, a ja som si nevedela predstaviť, že tam bude bezo mňa. Po troch dňoch terapií súhlasila, že bude sedieť. Na sedadle sa šmýkala, posúvala sa, tak sme ju fixovali popruhmi. Ale na ďalší deň to bolo znova lepšie, sedela už bez pomoci. Bolo to neuveriteľné, ako rýchlo sa zlepšovala. Pravá ruka sa krásne rozhýbala, dokonca aj zápästie a  prsty. O  niekoľko dní na požičanom vozíku sme išli cez mesto do pizzerie, ktorú rada navštevovala pred mozgovou príhodou. Sedela vzpriamená, silná a krásna.

To bolo niečo, čo sme si nevedeli ešte pred niekoľkými dňami, týždňami, ani predstaviť. A o nejaké 3 – 4 dni , čo bolo asi po 13.-tom dni oxygenoterapie, sediac doma na posteli, trošku sa hojdajúc, zrazu sa postavila. Síce len na pravú nohu, ale bolo to také nádherné, ako zázrak. A potom aj v komore, z vozíka sa postavila a s pomocou sa prehupla na sedadlo. To bolo skvelé. Od tohto času ešte niekoľkokrát absolvovala moja dcéra liečbu v  komore. Pomohlo telu aj hlave. Dokončila svoje stredoškolské štúdium na gymnáziu a  úspešne zmaturovala. A istotne bude pokračovať v liečbe v hyperbarickej komore.